Ivan z Moskvy by to zhodnotil asi takto: Éto vsjo na chuja!

...

Som podnikateľ. Nielen že živím sám seba, teda štát sa o mňa nemusí starať, no z mojej podnikateľskej činnosti platím mimo odvodov rôzne druhy daní. Práve tie dane putujú do štátneho rozpočtu. A zo štátneho rozpočtu je platený aj úradník. Dnes som potreboval niečo zistiť na Úrade práce .... v Rožňave. Keďže podnikám už takmer štvrť storočie, na ÚP som nemal dôvod chodiť, neviem teda, ako to tam funguje. Vstupujem do budovy. Cítim sa ako na Brazílskom predmestí a k tomu hlava ...na hlave. Vidím dve okienká. Jedno je podatelňa a druhé recepcia. Fajn, je to pokrok, teším sa, snáď mi poradia, kde mám ísť. Pristupujem k okienku, kladiem otázku a očakávam ústretovú odpoveď. Ale čo to? Čo to? Z okienka sa na mňa vyvalila nepríjemná studená sprcha, že čo ja vôbec chcem, že tam je nejaký automat, kde si mám zobrať nejaký lístok a nech ju zbytočne neotravujem. Kokos, teta súca na psychiatriu a nie jednať s klientami. To čo už štát zamestnáva z našich daní? Mi to silno pripomenulo socializmus, keď to takto takmer na každom kroku naozaj fungovalo. Ale vážení, už je iná doba. Dobre teda, idem k automatu a tam dvojica mladých ľudí ochotne a s úsmevom vytlačí lístok a nasmeruje ma ďalej. Vychádzam teda na dané prvé poschodie, kde mi to pripomína Brazílske predmestie "Part two". Nejak sa snažím zorientovať, kdesi si nájdem v tej farebnej tlačenici miesto a stojím a čakám a sledujem a čakám ... no neviem, do kedy. Budem tu stáť hodinu, dve, pol dňa? Netuším. Stojím a čakám, čakám a čakám a .... yebem na to. Idem preč. A to som sa chcel len niečo spýtať. Ako by povedal kamoš Ivan z Moskvy - éto vsjo na chuja.

...

Ešte menšia poznámka ... keď som bol v minulosti zamestnaný na Úrade práce v Rožňave, nepamätám ani na jeden prípad podobného jednania s klientami. Ku klientom sme sa vždy správali slušne!

...

Roman Ocelník