Je tomu už 8 rokov ...

Rožňava 11. októbra

Zdroje: net, TK KBS, Wikipedia ...

Foto: Roman Ocelník

Ôsme výročie návštevy pápeža Jána Pavla II. v Rožňave, ako aj jeho vyhlásenie za blahoslaveného, si pripomenuli v sobotu, 15. októbra, v Rožňave. V tamojšej Katedrále Nanebovzatia Panny Márie bola o 10:00 h svätá omša. Rožňavu, ktorej patrónom je sv. Ján Nepomucký, navštívil pápež Ján Pavol II. - 13. septembra 2003. Od decembra 2008 ju vedie Mons.

Vladimír Filo.

Pápež Ján Pavol II.

Mladosť

Karol Wojtyła sa narodil vo Wadowiciach v južnom Poľsku ako druhý syn bývalého dôstojníka habsburskej armády Karola Wojtyłu st. a Emilie, rodenej Kaczorowskej. Pokrstený bol 20. júna 1920. Rodina Wojtyłovcov žila skromne. Jediným zdrojom príjmu bola mzda jeho otca, ktorý pracoval ako úradník na Okresnom doplňovacom veliteľstve. Matka pracovala príležitostne ako krajčírka. Karolov brat Edmund po ukončení wadowického gymnázia študoval medicínu v Krakove.

V detstve Karola najčastejšie volali zdrobnenou formou Lolek. Bol to chlapec veľmi talentovaný a rád športoval. Pravidelne hrával futbal, v zime lyžoval. Často sa vydával na vlastivedné výlety a na precházky do okolia Wadowíc, na ktorých ho často sprevádzal otec. Matka mu zomrela 13. apríla 1929 vo veku 45 rokov na zápal srdca a obličiek. O tri roky neskôr zomrel vo veku 26 rokov aj jeho brat Edmund, nakazil sa od svojej pacientky v nemocnici v Bielsku.

Štúdiá

V roku 1930 bol Karol Wojtyła prijatý na Štátne chlapčenské gymnázium Marcina Wadowity vo Wadowiciach. S učením nemal žiadne problémy a podľa jeho katechétov sa už vtedy vyznačoval obrovskou vierou. Počas pobytu na gymnáziu sa Karol Wojtyła začal zaujímať o divadlo - vystupoval v predstaveniach divadelného krúžku, ktorý bol založený poľštinármi z chlapčenského a dievčenského gymnázia. Gymnázium ukončil 14. mája 1938 s maturitným vysvedčením s najlepšími známkami, čo mu dovoľovalo začať študovať na väčšine vysokých škôl bez prijímacích skúšok. Karol Wojtyła si zvolil polonistiku na Filozofickej fakulte Jagelonskej univerzity v Krakove a štúdium začal v októbri 1938. V prvom ročníku sa presťahoval spolu s otcom do matkinho rodného domu na Tynieckej ulici v Krakove. Otec zomrel po zdĺhavej chorobe 18. februára 1941.

Druhá svetová vojna

Vojna odobrala Karolovi možnosť pokračovať v štúdiách, po smrti otca teda nastúpil do zamestnania v chemických závodoch Solvay v Borku Fałęckim. V tomto období sa Karol spojil s podzemnou organizáciou Unia, ktorá bola zviazaná s katolíckym prostredím, a ktorá sa okrem iného snažila chrániť ohrozených Židov. Na jeseň 1941 Karol Wojtyła spolu s priateľmi založil divadlo Teatr Rapsodyczny, ktoré svoje prvé predstavenie uviedlo 1. novembra 1941. Rozchod Wojtyłu s divadlom nastal náhle v roku 1943, keď sa rozhodol študovať teológiu a vstúpil do tajného Metropolitného duchovného seminára v Krakove a začal tiež podzemné štúdiá na Teologickej fakulte Jagelonskej univerzity. V období od apríla 1945 do augusta 1946 pracoval Karol Wojtyła na univerzite ako asistent a viedol semináre z histórie dogmy. Mal veľké nadanie na jazyky. Plynule hovoril deviatimi jazykmi: po poľsky, slovensky, rusky, taliansky, francúzsky, španielsky, portugalsky, nemecky a anglicky, a okrem toho ovládal latinčinu.

Začiatok cirkevnej kariéry

Karol Wojtyła bol vysvätený za kňaza 1. novembra 1946. Začal učiť etiku na Jagelonskej univerzite v Krakove a následne na Katolíckej univerzite v Lubline. 5. augusta 1958, keď bol na dvojtýždňovom kajakárskom výlete na rieke Lyn v severovýchodnom Poľsku, Karol Wojtyła dostal list, v ktorom stálo, že sa má okamžite hlásiť na arcibiskupstve vo Varšave u poľského prímasa Štefana kardinála Wyszynského. Po príchode ho kardinál informoval, že 4. júla ho pápež Pius XII. vymenoval za titulárneho biskupa ombijského a pomocného biskupa arcibiskupa Baziaka, apoštolského administrátora Krakovskej arcidiecézy. Wojtyła nomináciu prijal a odišiel rovno do uršulínskeho kláštora, kde zaklopal na dvere a opýtal sa, či by sa tam mohol pomodliť. Wojtyła prekvapil rádové sestričky tým, že padol tvárou k zemi a pokorne ležiaci modlil sa pred svätostánkom. A tak sa stal Karol Wojtyła vo veku tridsaťosem rokov najmladším poľským biskupom. Bol vysvätený za biskupa arcibiskupom Baziakom na sviatok sv. Václava 28. septembra 1958 vo Wawelskej katedrále v Krakove.

Biskup Wojtyła začal zvyk každoročného slúženia vianočnej polnočnej omše pod šírym nebom v meste Nowa Huta v roku 1959. Nowa Huta bolo nové priemyselné mesto vybudované komunistami neďaleko Krakova a prvé mesto v poľskej histórii úmyselne postavené bez kostola (stály tlak katolíkov nakoniec zvíťazil a v roku 1977 bol v meste kostol postavený).

Arcibiskup Eugeniusz Baziak zomrel v januári 1962 a 16. júla bol Karol Wojtyła zvolený za kapitulárneho vikára, čiže dočasného správcu arcidiecézy, pokiaľ nebude menovaný nový arcibiskup. 5. októbra 1962 odcestoval biskup Karol Wojtyła do Ríma, aby sa zúčastnil na 2. vatikánskom koncile. Pretože bol mladý a mal relatívne nízke postavenie v cirkevnej hierarchii, sedel Wojtyła až pri dverách Baziliky sv. Petra. Pred koncilom poslal biskup Wojtyła esej zmocnencom, ktorí pripravovali koncil. Naznačoval v nej, že svet chce vedieť, ako bude cirkev reagovať na položenie ľudí v súčasnosti a aká bude reakcia cirkvi na všeobecne rozšírenú beznádej a stratu viery v modernom svete. Prispel tak k vzniku dokumentov Deklarácia o náboženskej slobode (Dignitatis humanae) a Pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete (Gaudium et spes), teda dvoch historicky najvýznamnejších dokumentov koncilu.

30. decembra 1963, teda ešte počas trvania koncilu, ho pápež Pavol VI. vymenoval za krakovského arcibiskupa a o niekoľko rokov neskôr, 29. mája 1967, za kardinála.

Prvé a druhé konkláve v roku 1978

Pápežský erb Jána Pavla II. Písmeno M symbolizuje Ježišovu matku Pannu MáriuV auguste 1978, po smrti pápeža Pavla VI., sa Karol Wojtyła zúčastnil na konkláve, ktoré zvolilo Albina kardinála Lucianiho, benátskeho patriarchu, za pápeža Jána Pavla I. Vo veku 65 rokov bol Luciani podľa pápežských merítok mladý muž. Kým 58-ročný Wojtyła mohol očakávať, že sa pred dovŕšením 80-tich rokov (horná hranica pre voliteľov) zúčastní na ďalšom konkláve, ťažko mohol tušiť, že sa to stane tak skoro, pretože 28. septembra 1978, po 33 dňoch vo funkcii pápeža, Ján Pavol I. zomrel. V októbri 1978 sa Wojtyła vrátil do Vatikánu, aby sa zúčastnil na druhom konkláve v rozmedzí menej ako dvoch mesiacov.

Podpora na druhom konkláve bola rozdelená medzi dvoch silných kandidátov: Giuseppe kardinála Siriho, janovského arcibiskupa a Giovanni kardinála Benelliho, florentského arcibiskupa a blízkeho priateľa pápeža Jána Pavla I. V prvých kolách bol Benelli len deväť hlasov od víťazstva. A tak Wojtyła zachránil voľby ako kompromisný kandidát, čiastočne s podporou Franza kardinála Königa a niektorých ďalších kardinálov, ktorí predtým podporovali Giuseppe kardinála Siriho.

Karola Wojtyłu zvolili kardináli za pápeža 16. októbra 1978 ako 264. pápeža v dejinách cirkvi, ako prvého netaliana po 455 rokoch od smrti Hadriána VI. z holandského Utrechtu, a zároveň prvého Slovana vôbec. Karol Wojtyła si zvolil meno Ján Pavol II. na počesť svojho predchodcu Jána Pavla I.

Pokusy o atentát

Najkritickejším dňom v jeho živote bol 13. máj 1981, keď naňho na Námestí sv. Petra vo Vatikáne spáchal atentát Mehmet Ali Ağca. Dátum atentátu sa symbolicky zhodoval s výročím zjavenia Panny Márie vo Fatime, kam Svätý Otec po vyzdravení putoval z vďaky za záchranu života.

Kto stál v pozadí tohto atentátu bolo neznáme až do marca 2005, keď dokumenty pochádzajúce z bývalého Sovietskeho zväzu preukázali zodpovednosť KGB.[1] Vlastný motív tohto činu je sporný. Možno sa Sovieti obávali, že poľský pápež by mohol mať zlý vplyv na stabilitu východoeurópskych satelitov, najmä na Poľsko. Samotný Ağca nikdy neprezradil pravdu o podnete na jeho pokus o atentát, aj keď často naznačil, že dostal nejakú pomoc zvnútra Vatikánu. Nakoniec, ktokoľvek si tento čin objednal, predpokladá sa, že Ağca, vynikajúci strelec, by zabil pápeža, ak by mal v úmysle urobiť to, čiže tento čin mal skôr pápeža postrašiť, ako usmrtiť. Ale všetky tieto možnosti treba brať iba ako špekulácie, pretože skutočný dôkaz dosiaľ neuzrel svetlo sveta.

Dva dni po Vianociach v roku 1983 Ján Pavol II. navštívil svojho atentátnika vo väzení. Obidvaja spolu chvíľku hovorili osamote. Ján Pavol II. na margo toho povedal: „O čom sme hovorili, ostane tajomstvom medzi nami. Hovoril som s ním ako brat, ktorý mu odpustil, a ktorý mu úplne dôveruje.“

Pokus o atentát správne predpovedal desať rokov predtým mních Padre Pio. Tento mních predpovedal, že Wojtyłovo pápežstvo bude krátke a skončí krvavo, veštba bola skoro vyplnená. Atentát tiež predpovedalo tretie tajomstvo z Fatimy, ako to vyplýva z vatikánskej analýzy.[2]

Ďalší pokus o atentát sa uskutočnil 12. marca 1982 vo Fatime v Portugalsku, keď sa jeden muž snažil zasiahnuť bajonetom Jána Pavla II., ale bol zastavený osobnou strážou. Atentátnik, ultrakonzervatívny španielsky kňaz menom Juan María Fernández y Krohn, bol údajne proti reformám Druhého vatikánskeho koncilu a nazýval pápeža „agent Moskvy“. Odsedel si za to šesť rokov a potom bol vyhostený z Portugalska.

Zdravie

Ako najmladší zvolený pápež od čias pápeža Pia IX. (1846) začal Ján Pavol II. svoj pontifikát ako mimoriadne zdravý, relatívne mladý muž, ktorý na rozdiel od svojich predchodcov chodieval na túry, plával a lyžoval. Napriek tomu, po dvadsiatich piatich rokoch úradu, pokuse o atentát v roku 1981 a množstvu problémov s rakovinou, fyzické zdravie Jána Pavla upadalo. Mal nádor, ktorý mu odstránili z hrubého čreva v roku 1992, vykĺbené rameno v roku 1993, zlomenú stehennú kosť v roku 1994 a v roku 1996 mu vyoperovali slepé črevo.

Ortopedická operácia v roku 2001 potvrdila, že pápež Ján Pavol II. trpí na Parkinsonovu chorobu, o ktorej sa už dlhšiu dobu špekulovalo; Vatikán to potvrdil v roku 2003. Mal problémy súvisle povedať viac ako niekoľko viet a aj slabo počul. Takisto mal v pravom kolene bolestivú artritídu, ktorá sa mu vyvinula po výmene bedrového kĺbu, takže iba zriedkavo chodil na verejnosti. Aj napriek tomu pokračoval vo svojich cestách po celom svete. Tí, ktorí sa s ním stretli ku koncu života, potvrdili, že hoci bol po fyzickej stránke veľmi zničený, mentálne bol stále veľmi čulý.

Koncom jeho pontifikátu boli ľudia vnútri aj mimo cirkvi, ktorí sa domnievali, že by pápež mal rezignovať alebo odísť na odpočinok. Dokonca boli navrhnuté hranice pre funkčné obdobie pápežov. Ján Pavol však naznačil, že akceptoval božiu vôľu, aby zostal pápežom, a bol rozhodnutý, že ostane vo funkcii až do svojej smrti.

V septembri 2003 Joseph kardinál Ratzinger, ktorého často považovali za pápežovu „pravú ruku“, povedal, že „by sme sa mali za pápeža modliť“, čím vyvolal obavy o pápežov zdravotný stav.

Pápež Ján Pavol II. má prejav po udelení Medaily slobody v júni 2004. 1. februára 2005 pápeža vzali do nemocnice Gemelli v Ríme, pretože trpel na zápal hrtana a laryngospazmus spôsobený záchvatom chrípky. Vatikán nasledujúci deň oznámil, že sa jeho stav stabilizoval, ale že zostane v nemocnici až do úplného uzdravenia. Pápež sa zjavil na verejnosti 6. februára, aby chrapľavým hlasom predniesol posledné riadky požehnania Anjel Pána z jeho okna v nemocnici. 9. februára sa prvýkrát počas svojho 26-ročného pontifikátu nedostavil na obrady Popolcovej stredy v Bazilike sv. Petra a do Vatikánu sa vrátil 10. februára.

24. februára 2005 začal mať problémy s dýchaním a horúčku, preto ho rýchlo poslali späť do nemocnice Gemelli, kde úspešne vykonali tracheotómiu. Spolupracovník talianskeho predsedu vlády Silvia Berlusconiho povedal, že Ján Pavol bol „vznešene pokojný“, keď sa po operácii prebudil. Zdvihol ruku a pokúsil sa niečo povedať, no jeho lekári mu odporučili, aby sa nesnažil hovoriť. Pápež zo svojho okna v nemocnici dával v nedeľu 27. februára a v nedeľu 6. marca tiché požehnania, a vraj počas pracovného stretnutia s kardinálom Ratzingerom vo svojom apartmáne na 10. poschodí nemocnice Gemelli hovoril 1. marca po nemecky a po taliansky. Kardinál Ratzinger povedal medzinárodným novinárom: „Pápež sa so mnou rozprával po nemecky a po taliansky. Bol úplne jasnej mysle. Ja som Svätému Otcovi priniesol pozdravy z plenárneho zasadnutia Kongregácie, ktorá práve zasadá vo Vatikáne. Svätý otec bude pracovať na materiáloch, ktoré som mu dnes dal. Som šťastný, že ho vidím s úplne jasnou mysľou a mentálne schopného povedať podstatné veci svojím vlastným hlasom. Obyčajne sa zhovárame v nemčine. Podrobnosti sú nepodstatné – hovoril o podstatných veciach.“

Počas Anjela Pána v nedeľu 13. marca bol pápež schopný prvý raz od svojho opätovného prijatia do nemocnice prehovoriť k pútnikom. Neskôr, v ten istý deň, sa prvýkrát takmer po mesiaci vrátil do Vatikánu. Na Kvetnú nedeľu (20. marca) sa pápež krátko zjavil vo svojom okne, aby pozdravil pútnikov. Keď potichu zamával olivovou vetvičkou, zahrnuli ho jasotom tisíce veriacich. Toto bolo prvý raz počas jeho pontifikátu, kedy nemohol slúžiť omšu na Kvetnú nedeľu. Sledoval ju v televízii vo svojom byte s výhľadom na Námestie svätého Petra.

22. marca vznikli znova obavy o pápežovo zdravie potom, ako správy oznamovali, že sa jeho stav zhoršil a nereaguje na liečbu. 24. marca kolumbijský kardinál zastúpil pápeža na jednom obrade na Zelený štvrtok vo Vatikáne. Povedal, že chorý pápež sa „so vznešeným pokojom odovzdáva“ do božej vôle. Pápež, ktorého zdravie bolo po operácii hrdla vo februári chatrné, sledoval bohoslužbu v televízii zo svojho vatikánskeho bytu. 27. marca, teda na Veľkonočnú nedeľu, sa pápež nakrátko zjavil vo svojom okne vo Vatikáne. Angelo kardinál Sodano čítal posolstvo Urbi et orbi, kým pápež žehnal ľuďom vlastnou rukou. Snažil sa prehovoriť, ale nemohol. Do konca mesiaca pribúdali špekulácie, že sa blíži jeho smrť. Tieto špekulácie nakoniec potvrdili funkcionári Vatikánu.

Smrť

31. marca 2005 mal pápež „veľmi vysokú horúčku v dôsledku infekcie močových ciest“ale odmietol prevoz do nemocnice, zrejme pre jeho prianie zomrieť vo Vatikáne. Neskoršie zdroje z Vatikánu potvrdili, že pápež dostal pomazanie chorých. Bola to prvá sviatosť pomazania chorých po pokuse o atentát v roku 1981, ktorú pápež dostal.

Tisícky ľudí sa zhromaždili vo Vatikáne, zaplnili Námestie svätého Petra a okolie a modlili sa po dva dni. Pápež Ján Pavol II. zomrel 2. apríla 2005 o 21:37 CEST (19:37 UTC), 46 dní pred svojimi 85. narodeninami vo svojom súkromnom apartmáne.

Reakcie sveta

Kríže zostavené po smrti Jána Pavla II. zo svietiacich okien v študentskom domove v Krakove Chrám svätého Alojza Gonzaga kongregácie oratoriánov v Oxforde s vatikánskou vlajkou vlajúcou na pol žrde deň po smrti pápeža Jana Pavla II.Viac ako dvojmiliónový dav ľudí vo Vatikáne, vyše miliardy katolíkov na celom svete a množstvo nekatolíkov smútilo za Jánom Pavlom II. Pápež vždy hovoril, že jeho smrť by mala byť oslavovaná ako cesta k ďalšej etape jeho večného života. Dav vo Vatikáne po oznámení jeho smrti tlieskal, čo je tradičný taliansky zvyk znamenajúci úctu. Mohutné zhromaždenia mladých ľudí na pohrebe pápeža označila stanica BBC ako Svätý Woodstock.

Poliaci, ktorí prechovávajú hlbokú úctu voči pápežovi a volajú ho svojím „otcom“, boli jeho smrťou obzvlášť emocionálne dotknutí. Vláda sa k týmto pocitom ľudí pridala tým, že vyhlásila šesťdňový štátny smútok. Tak isto štátna televízia od 1. apríla 2005 zrušila všetky humoristické relácie a začala vysielať sväté omše.